Ruské prostriedky elektronickej vojny a koniec mýtov západnej prevahy
Techniky ako Džudo alebo taiči umožňujú slabšiemu alebo neozbrojenému napadnutému ubrániť sa pred silnejším útočníkom prostredníctvom sústredeného a sofistikovaného využitia kapacít, ktoré má k dispozícii. Takýto prístup je založený na dobrom odhade vlastných schopností a znalosti postupov, ktoré môže útočník nasadiť. Okrem špeciálneho výcviku je v hre aj istá forma informačnej prevahy.
S modernými medzištátnymi konfliktmi to býva veľmi podobné. Samotnému ovládnutiu bojového poľa predchádza ovládnutie poľa informačného. Strana, ktorá v kľúčovej oblasti informačného poľa prehráva, pravdepodobne nakoniec prehrá aj vo fyzickej rovine. Kým európske vojny na prelome 18. a 19. storočia boli záležitosťou mobilizovaných más vyzbrojených mušketami, v ktorých strategický význam prislúchal predovšetkým ľudnatosti a počtu koní, surovinám ako pšenica, mäso, ovos, seno, ľan, až terciárny význam potom pripadal železu, oceli, olovu, liadku, síre, drevenému uhliu alebo pazúriku, od roku 1914 sú vojny predovšetkým súperením o to, ktorá strana dokáže rýchlejšie a účinnejšie nahádzať na hlavy protivníkov väčšiu tonáž trhavín v kovových kontajneroch rôzneho druhu a prevedenia (najprv kyseliny pikrovej, jej zmesí a derivátov; neskôr predovšetkým trinitrotoluénu, jeho zmesí a derivátov; v súčasnosti nastupuje nová generácia ešte vhodnejších látok).
Ortodoxná vojenská teória tradične rozlišuje medzi atricionistickou a manévrovou paradigmou. Atricionisti usilujú generálne o ničenie protivníka, o opotrebovanie jeho ozbrojených síl vždy a všade ( “body count”). Manévrovacie bojovanie býva sofistikovanejšie: uplatňuje vyššie operačné tempo; dokáže redukovať nepriateľské zoskupenie na niekoľko málo rozhodujúcich ťažísk (Schwerpunkt), na ktoré sústreďujú úsilie namiesto útočenia “všade”; využíva prekvapenie a klamanie; koordinuje účinnú spoluprácu všetkých typov zbraní (vševojskový boj); spolieha na flexibilitu a decentralizované velenie. Atricionista môže priviesť väčšiu armádu na bojisko s vágnym zámerom “nájsť slabšieho protivníka a zničiť ho”. Manévrovací boj sa takto viesť nedá, existuje rad ďalších dôležitých parametrov, ktoré je potrebné včas poznať – nielen prostá korelácia síl. Bez podrobných znalostí o protivníkovi nie je možné ani správne stanoviť ťažisko operácie. Informácie majú cenu zlata. Kam vlastne sústrediť paľbu?
Po porážke Francúzska v roku 1940 bojovala Británia sama proti nepriateľovi, ktorý kontroloval priemyselnú základňu celej kontinentálnej Európy a súčasne bol štedro zásobovaný surovinami z východu v rámci paktu Molotov – Ribbentrop. Než boli do vojny vtiahnuté USA a prebehol pomalý “studený štart” ich vojnovej ekonomiky, nemohla Británia dúfať v nič iné, než v zúfalý boj proti drvivej presile. Mala však pritom v zálohe aspoň jeden tromf – informačnú prevahu. Vďaka poľsko-britskej kryptológii dokázala rozlúštiť nemecké tajné depeše zo zariadenia Enigma a s predstihom tak odhaliť zámery nepriateľa, ktorým mohla včas čeliť protiopatreniami. Vďaka radaru dokázala včas zistiť, kam smerujú nemecké nálety a účinne im vyslať v ústrety vlastné menej početné stíhacie letectvo.
Naproti tomu nemecký Wehrmacht na východnej fronte videl všade imaginárne sovietske armády a v záznamoch sa často uvádza päťnásobná či ešte oveľa vyššia početná prevaha protivníka, hoci zo sovietskych prameňov možno spravidla doložiť len dvojnásobnú alebo trojnásobnú. Nejde tu ani tak o to, že by nemeckí generáli trpeli strachom, ktorý “má veľké oči”. Skôr je nesúlad medzi nemeckými a sovietskymi prameňmi potrebné pripísať účinnosti sovietskych informačných operácií. Je pomerne široko známe, že v predvečer vylodenia západných spojencov vo Francúzsku prebiehali paralelne dve veľké dezinformačné operácie, Fortitude North simulujúce prípravy k vylodeniu v Nórsku a Fortitude South simulujúce vylodenie v Pas-de-Calais. Veliteľom fiktívnej 1. americkej armádnej skupiny poverenej vylodením v Pas-de-Calais so simulovanou rádiovou prevádzkou v Kente a Sussexe sa stal generál Patton. Menej už sa vie o tom, že Sovieti takto zámerne kŕmili Nemcov nezmyslami úplne štandardne.
{googleads left}
Slabšia strana môže v konflikte ešte stále aspoň “uhrať remízu”, ak má prevahu v informačnom poli. Pokiaľ ju však stratila alebo dokonca ani nikdy nemala, nie je mu pomoci.
Putinovo Rusko venuje na propagandistickú vojnu proti Západu stámilióny dolárov ročne, sumu neporovnateľnú s čímkoľvek, čo možno reálne očakávať od západných vlád. Aj po zavedení čiastočných úspor dostala samotná štátna propagandistická sieť RT ročný rozpočet na rok 2015 vo výške 224 miliónov dolárov TU, takmer dvakrát toľko, než koľko dostáva BBC World Sevice TU. Propaganda však predovšetkým štiepi bežné mediálne publikum v cieľových krajinách, spravidla nedokáže sama o sebe oklamať osoby zodpovedné za strategické rozhodnutia. K tomu, ale aj k rade iných účelov, môžu slúžiť iné prostriedky. Jedným z nich je elektronický boj (v angličtine Electronic Warfare (EW), v ruštine радиоэлектронная борьба (РЭБ)).
Rusko, predtým ZSSR, mávalo tradične v oblasti toho, čomu hovorí rádioelektronický boj, doktrinálne prevahu nad Západom, ktorú však dlho devalvovala zaostalosť vlastného elektronického priemyslu. Od roku 2008 (po vojne s Gruzínskom) v tejto oblasti nastala zmena priorít a začali prudké zmeny. V súčasnosti má Ruská federácia nielen pokročilejšiu doktrínu v oblasti elektronického bojovania, aj prevahu v oblasti organizácie armádnych jednotiek, ale aj rad pokročilých elektronických platforiem, ktoré na Západe nenachádzajú príslušné náprotivky. Prakticky všetky ruské systémy elektronického boja vznikli v jedinej firme, v moskovskej spoločnosti концерн “Радиоэлектронные технологии” (KRET) TU.
V amerických ozbrojených silách (a v armádach, ktoré ich považujú za vzor) prevádzkuje podstatné kapacity pre elektronický boj predovšetkým námorníctvo a letectvo, zatiaľ čo pozemné jednotky disponujú minimom prostriedkov tohto určenia. V ruských ozbrojených silách je to inak. Pozemné i výsadkovej sily a tiež námorná pechota stavia špecializované jednotky veľkosti roty, práporu alebo dokonca brigády zamerané výlučne na elektronické bojovanie. Manévrovacie brigády vyčleňujú rotu pre EW schopnú rušiť signál GPS využívaný západnou presnou muníciou, funkciu približovacích zapaľovačov navádzanej aj nenavádzanej munície ( “VT fúzie”) aj rádiovú prevádzku jednotiek protivníka.
Jednotky EW na vyššom organizačnom stupni dokážu rušiť mobilný signál v priestore celého bojisko, falšovať koordináty GPS, rušiť prevádzku výzvedných a komunikačných satelitov a tiež lietadiel včasného varovania (AWACS). Systém R-330Ž Žiteľ TU spoľahlivo ruší signál mobilných telefónov a navigačného systému GPS v pásme 100 – 2 000 MHz v rámci okruhu 20 – 30 km. Inými slovami, vytvára okolo seba “bublinu”, v ktorej sa útok muníciou navádzanou s pomocou GPS, či len samotná telefónna komunikácia, stávajú nemožnými. Systém SPR-2M Ortuť-BM TU ruší funkciu rádiových približovacích zapaľovačov, ktoré sú od polovice 20. storočia štandardom aj u “hlúpych” západných delostreleckých granátov. Ak systém Žiteľ vytvára ochrannú bublinu, do ktorej nemožno navádzať muníciu podľa signálu GPS, Ortuť vytvára podobnú bublinu, ktorá spôsobuje predčasné explózie prilietajúcej leteckej i delostreleckej munície vybavenej približovacími zapaľovačmi. Tým dochádza k výraznému obmedzeniu, prípadne dokonca k úplnej eliminácii spôsobených škôd. Automatizovaný systém elektronického rušenia R-934B Mandat TU dokáže rušiť súčasne až štyri rádiové frekvencie VHF, vrátane moderných rádiostaníc so skokovou zmenou frekvencie.
Na brigádnickej úrovni sa nachádzajú najvýkonnejšie ruské EW systémy.
Murmansk-BN TU automaticky ruší komunikáciu UHF na operačnej úrovni. Krasucha-4 TU je multifunkčná rušička schopná oslepiť lietadlá včasného varovania AWACS a ďalšie letecké radarové systémy, pozemné radarové systémy, ale aj satelity na nízkej obežnej dráhe a dokáže nepriateľskú elektroniku trvalo poškodiť. Systém RB-314b Leer-3 TU na trojnápravovom nákladnom automobile monitoruje a potláča siete GSM, dokáže určiť parametre a umiestnenie mobilných staníc a zachytiť prenášané dáta. Je vybavený dvoma spolupracujúcimi UAV Orlan-10, ktoré nesú zameriavacie prostriedky a prostriedky potlačenia mobilného signálu v okruhu 6 km. Systém Moskva-1 TU predstavuje pasívny radar schopný bez demaskujúcich príznakov sledovať vzdušné ciele, vrátane tzv. Stealth, až do vzdialenosti 400 km.
Čo to všetko v súhrne znamená? V prípade hypotetického konfliktu Rusko dokáže oslepiť alebo zničiť prieskumné a detekčné prostriedky západných armád, od satelitov až po pozemné prieskumné radary. Okrídlená historka rozpráva, ako americký námorný pešiak počas invázie na Grenade telefonoval z automatu na ulici až na Floridu, aby si objednal palebnú podporu námorníctva – presne na túto úroveň sa môžu západné armády dostať vďaka ruskému rušeniu, avšak telefónnych automatov v uliciach medzitým výrazne ubudlo. Presná munícia navádzaná po signále GPS by bola nepoužiteľná, rovnako približovacie zapaľovače. Zostávajú systémy s laserovým navádzaním, ktoré však vyžadujú nepretržité ožarovanie cieľa počas letu strely, alebo klasické “hlúpe” bomby a delostrelecké granáty s obyčajnými nárazovými zapaľovačmi – inými slovami technologická úroveň roku 1944. Lenže kam tieto veci vlastne smerovať, pokiaľ prieskumné prostriedky prestanú fungovať? A akú tonáž klasických bômb a granátov ešte dokáže deindustrializovaný Západ vôbec vyrobiť?
Ak ste sa domnievali, že Západ má nad Ruskom prevahu v technológiách a hlavne v elektronike, je to dnes v skutočnosti presne naopak. Pretože západné systémy EW sa u pozemného vojska takmer nevyskytujú – a tie, ktoré tam vôbec nájdete, nedokážu ani zďaleka podať porovnateľné výkony ako systémy ruské. Čo znamená, že technologická úroveň ruských prieskumných, spojovacích a zbraňových systémov by v hypotetickom konflikte opatreniami protivníka bola degradovaná oveľa menej ako u západných protivníkov.
Zdroj: blisty.cz
