Tajomstvo Studenej vojny: Česko bolo obložené jadrovými mínami

Československá armáda vynaložila v 50. a 60. rokoch pomerne značné úsilie na zabezpečenie západnej hranice, nech sa jednalo o dislokáciu veľkého počtu vojenských posádok, postupnú modernizáciu výzbroje, zvyšovanie kvality výcviku, alebo výstavbu opevnenia.
Zvlášť potom takmer 12 rokov trvajúca výstavba tzv. Objektov poľnej obrany, toto z dnešného pohľadu dáva tušiť, že snahou vtedajšieho velenia bolo zadržanie nepriateľského úderu vo vyľudnenom pohraničí a po prisunutí útvarov z vnútrozemia preniesť boj na územie nepriateľa.
Výrazná zmena koncepcie plánovaného nasadenia jednotiek Varšavského paktu (kam pochopiteľne patrila i ČSLA) nastala v roku 1964.

Najprv jadrový útok a potom československé tanky

V tomto roku bol prijatý, resp. bol najvyššiemu veleniu ČSĽA vnútený generálnym štábom ozbrojených síl ZSSR “Plán použitia ČSLA vo vojne”.
Ten počítal s nasadením Československého frontu v útočnej operácii vedenej v smere Praha – Nürnberg – Stuttgart – Strassbourg – Epinal – Dijon.

Sovietsky plán počítal aj s prevedením jadrového úderu proti jednotkám a taktickým cieľom NATO rozmiestneným v Nemecku na postupovom smere jednotiek ČSLA, k čomu malo byť hneď v prvom útoku použilo 41 jadrových úderov (rakiet alebo bômb).
Ihneď po jadrovom útoku mal byť zahájený útok na vyššie uvedenom operačnom smere, pričom hneď prvý deň sa malo dosiahnuť čiary Bayreuth – Regensburg – Passau.
Smelé a z dnešného pohľadu zrejme nereálne plány počítali s tým, že po siedmich až ôsmich dňoch dosiahnu jednotky ČSLA rieku Rýn a budú rozvíjať ďalšie útočnú činnosť západným smerom vo Francúzsku.

Bolo by naivné sa domnievať, že by západným spojencom zostali tieto útočné plány Varšavského paktu utajené.
Z dôvodu zmeny koncepcie nasadenia ČSLA bola v roku 1964 ukončená výstavba opevnenia na západnej hranici a kapacity výrobných závodov mali byť nanovo využívané pre výrobu panelov na brodové prepraviská.

Na socialistické tanky číhajú jadrovej míny

V roku 1965 spustilo neutrálne Rakúsko výstavbu trvalého opevnenia predovšetkým na pravdepodobných operačných smeroch jednotiek maďarskej a československej armády, obranné opatrenia sa začala realizovať aj na území SRN.
Veleniu NATO muselo byť jasné, že nemá v nemeckom pohraničí dostatok jednotiek, ktoré by mohli zastaviť masívne nasadenie motostreleckých a tankových divízií ČSLA, ktoré by boli navyše podporované následne prisunutými sovietskymi jednotkami.
Zrejme z tohto dôvodu sa v 60. rokoch začali v SRN na hraniciach s Československom (a tiež NDR) budovať tzv. Fixné zariadenia k ničeniu komunikácií (SZN).

Pohyb motomechanizovaných a tankových jednotiek útočníka a ich rýchly postup závisel predovšetkým na kvalite cestnej siete, únosnosti mostov a terénu pozdĺž ciest.
Niet preto divu, že podobné zariadenia budovala čs. armáda už za prvej republiky v snahe sťažiť postup motorizovaných jednotiek nemeckého wehrmachtu, v ďaleko väčšom rozsahu potom pokračovala výstavba v povojnových rokoch s ťažiskom prác na západnej hranici štátu.
Hoci československé stále zariadenia a objekty umiestnené na území Nemecka neboli od seba cez hranicu ďalej než pár sto metrov, diametrálne sa líšili v spôsobe použitia a účinnosti.

Zatiaľčo naše stále zariadení boli navrhnuté pre lokálne prerušenie cesty s použitím klasických konvenčných trhavín, objekty v Nemecku boli určené pre uloženie tzv. Jadrových min s deštrukčným účinkom neporovnateľne väčším.
Je samozrejme nutné uviesť, že jadrové zbrane mali na území SRN rozmiestnené americké okupačné jednotky.

Mapa vojenskej infraštruktúry SRN zachytáva okrem iného aj približné umiestnenie skupiniek komôr (vyšrafované fialové ovály) v priestore bavorskej časti Šumavy.

Môže to vôbec byť pravda?

Musím sa priznať, že keď som od bývalého príslušníka PS prvýkrát počul o používaní jadrových mín na bavorskej strane Šumavy, domnieval som sa, že sa ide o nejakú táraninu, ktorá bola vojakom propagandisticky vtĺkaná do hláv v minulom režime.
Postupom času sa mi však podarilo získať celý rad podkladov, ktoré mi konečne umožnili uveriť a pochopiť princíp, účinnosť a spôsob použitia týchto prostriedkov ohromnej ničivej sily, s ktorých nasadením sa k môjmu veľkému prekvapeniu počítalo takmer na samej hranici s Československom.
Na úvod je potrebné uviesť, že nasledujúce informácie sú spracované na základe vo svojej dobe utajovaných spravodajských informácií vojsk Varšavského paktu a je možné, že “naši” východní agenti nemuseli získať úplne úplné alebo správne informácie.

Jadrové míny predstavovali veľmi špecifický bojový prostriedok, z ktorého používaním sa v armádach NATO počítalo v pozičnej aj mobilné obrane na vytváranie mohutných zátarasov, ničenie a ojedinele aj zemným prácam veľkého rozsahu.
Predpokladalo sa, že tieto míny budú obzvlášť účinné pri kombinácii s prírodnými prekážkami (lesné porasty, vodné toky, horské masívy a pod.) a budú slúžiť na účinné zastavenie protivníka v miestach, kde hrozí bezprostredné nebezpečenstvo obsadenia územia alebo dôležitých objektov.

Je tiež potrebné uviesť, že jadrové míny boli vyvíjané predovšetkým pre použitie na stredoeurópskom bojisku, kde však nemohli byť v mieri prakticky odskúšané.
Pre simuláciu účinkov jadrových mín tak boli používané predovšetkým výpočtové modely (v 80. rokoch už s využitím počítačových technológií).
Hlavným účinkom jadrovej míny bolo vytvorenie kráteru za súčasného premiestnenie značného množstva zeminy.
Veľkosť krátera závisela predovšetkým na hĺbke uloženia a kalibri jadrovej nálože.

 Studne v cestnom telese (objekty SZN) určené pre uloženie klasickej konvenčnej trhaviny budovali jednotky ČSLA v západnom pohraničí vo veľkom rozsahu na prelome 50. a 60. rokov.
Podobne zrejme vyzerali aj studne pre uloženie jadrových mín, ktoré budovali Američania na území Bavorska.

Pre jednotlivé kalibre mín boli vypočítané optimálne hĺbky uloženia, ktoré dosahovali v prípade tých najväčších až 163 metrov.
Je viac než zrejmé, že takto hlboké uloženie mín by bolo počas boja veľmi ťažko realizovateľné.
Výpočty však ukázali, že pri uložení míny do jednej pätiny optimálnej hĺbky by dosiahol kráter až veľkosti 80% hodnoty maximálneho priemeru.
Napríklad jadrová mína ráže 47 kiloton (kt) by pri uložení v 163 metroch zrejme vytvorila kráter s priemerom 382 metrov a hĺbkou 91 metrov.

Pri menších hĺbkach uloženia pochopiteľne klesala schopnosť míny vytvoriť kráter, zvyšoval sa však ničivý účinok tlakovej vlny po výbuchu a zamorenie.
Zamorenie by každopádne dosahovalo veľké hodnoty, ale predpokladalo sa, že už po 24 hodinách by radiácia klesla na 20-25% pôvodnej hodnoty a po týždni by bola približne na úrovni 1%.

Vzniknuté krátery by pre motorové vozidlá a tanky predstavovali neprekročiteľnú prekážku, pretože sklon svahu by bol zrejme väčší ako 45 °, nehľadiac na sypkosť svahu, ktorá by znemožňovala jeho zdolanie aj rýchle premostenie.
Predpokladané rozmery kráterov vzniknutých výbuchom rôznych kalibrov jadrových mín približuje táto tabuľka:

Predpokladané rozmery kráterov vzniknutých výbuchom rôznych kalibrov jadrových min.

Pre úplnosť ešte dodajme, že kaliber míny bola uvádzaná v ekvivalente sily trhaviny TNT v kilotonách
Kalibre jadrových mín boli udávané v rozmedzí 0,09 kt – 47 kt.
Spodná hranica tak zodpovedá približne účinnosti konvenčných bômb Grand Slam, ktoré zhadzovali Američania na konci druhej svetovej vojny.
Najťažšie jadrové míny typu M-59 potom dosahovali účinnosti trojnásobku jadrovej pumy zvrhnutej na Hirošimu.

Koniec Železnej Rudy a ďalších miest

Nemenej zaujímavé je pozrieť sa detailnejšie na taktiku rozmiestňovania komôr pre jadrové míny pri hraniciach s Československom.
V teréne boli najčastejšie budované pivničky pre jadrové míny v skupinách, pričom počet pivníc v skupine sa pohyboval najčastejšie medzi troma a piatimi kusmi.
Zo schematickej mapky je zjavná nielen plánovaná hĺbka deštrukčné zóny v SRN, ale aj zistená hustota komôrok na 100 km², tj. na území s veľkosťou 10 × 10 km.
Najväčšia hustota bola zistená na nemeckej strane Šumavy (2-4 pivničky / 100 km²), s postupom na sever cez Český les až na Chebsko sa hustota znižovala, deštrukčná zóna však bola členená do väčšej hĺbky a zasahovala až k Norimbergu, teda do hĺbky približne 100 km od našich hraníc.

Nie je bez zaujímavosti sa tiež pozrieť na rozmiestnenie pivníc v konkrétnej oblasti, napr. na už spomínané bavorskej strane Šumavy v nadväznosti na okresy Prachatice a Klatovy, kde bola zistená najvyššia hustota pivníc.
Tu mohlo pri začatí útoku postupovať južné krídlo motostreleckých a tankových divízií 4. armády v rámci nasadenia vojsk Československého frontu.

Napríklad hlavný postupový smer na Passau v smere od Vimperka bol zaistený deštrukčnou zónou v priestore Grafenau – Freyung, ktorá pozostávala z minimálne osem skupín pivníc.
Tie boli rozmiestnené na vhodných miestach v blízkosti križovatiek alebo neprehľadných miest tak, aby po explózii znemožnili ďalší postup jednotiek do nemeckého vnútrozemia do údolia Dunaja.
Práve Šumava s členitým zalesneným terénom predstavovala v kombinácii s týmito jadrovými mínami vážnu prekážku pre rýchly postup motomechanizovaných jednotiek.

Niektoré skupiny pivníc boli vybudované doslova pár sto metrov od československých štátnych hraníc.
V popisovanom šumavskom úseku ide napr. o pivničky u Bischofsreutu alebo neďaleko Bayreisch-Eisenstein.
Niet pochýb o tom, že ničivý účinok týchto min by po explózii musel zasiahnuť aj naše územie.
Okrem tlakovej vlny a ton vymrštenej zeminy by došlo určite k zamoreniu údolia u Strážného či Železnej Rudy.

Dobový záber príslušníkov ČSĽA, ktorí sa kryjú pred imitovaným jadrovým výbuchom.

Fakt je však ten, že oveľa drastickejšie dôsledky by malo použitie jadrových min na bavorskom území.
Z máp je zrejmé, že pivničky boli rozmiestnené aj v blízkosti miest a dedín s desiatkami tisíc obyvateľov.
Pri rýchlostiach, ako mali prebiehať bojové operácie, by určite nebolo dosť času na evakuáciu obyvateľov.
Radšej ani nemyslieť.

Naskytá sa tiež otázka, či všetky vybudované pivnice boli nutne určené na uloženie jadrových min, ako predpokladali naši spravodajcovia, alebo mohli byť použité k prerušeniu cesty konvenčnou trhavinou.
Bolo by tiež zaujímavé zistiť, či pripravené pivnice a studne na nemeckom území stále existujú, alebo boli zrušené po uvoľnení pomerov na začiatku 90. rokov a následnom vstupe SR do NATO.

Schematická mapa zachytáva predpokladanú hustotu komôrok na uloženie jadrových mín na území západného Nemecka.

Ako fungujú jadrové míny 

Ako vlastne tieto jadrové míny vyzerali a fungovali?
Skladali sa z vlastnej jadrovej nálože, klasickej trhaviny, cínového zariadenie s rozbuškou, napájacích zdrojov, systémov poistiek, kontrolných prístrojov a ďalších prvkov.
Z hľadiska konštrukcie boli rozlišované jadrovej míny hlavňového a guľového typu.
Míny hlavňového typu (napr. Americká jadrová mina M-50) mali časti jadrovej nálože v podkritických množstvách oddelené od seba.
Výbuchom náložiek klasickej výbušniny došlo k ich spojeniu, čo viedlo k vzniku nadkritického množstvo a následnému jadrovému výbuchu.

Míny guľového typu mali podkritické množstvo štiepneho materiálu v tvare gule obalenej po celom povrchu klasickou výbušninou.
Jej výbuchom došlo k prudkému zmršteniu jadrového materiálu, ktorý sa zhutnili natoľko, že vzniklo nadkritické množstvo a došlo následne k jadrovému výbuchu.
Tento spôsob konštrukcie míny vyžadoval menšie množstvo štiepneho materiálu a zvyšoval efektívnosť jadrovej nálože.

Mimo už uvedený typ M-50 boli takto konštruované všetky typy amerických jadrových mín.
S výnimkou prenosnej jadrovej míny XM-129 boli všetky ostatné typy mín prepravované autami alebo helikoptérou.
Ich hmotnosť dosahovala v prípade najťažších kalibrov až 680 kg.
K výbuchu boli míny privádzané podľa typu mechanickým časovacím detonátorom (MČ), elektrickým impulzom po vodiči (E), alebo rádiovým signálom (R).

Cvičná mína made in ČSSR

Spravodajským službám štátov varšavského paktu nezostali utajené informácie o plánovanom nasadení jadrových mín na území SRN.
S ohľadom na fakt, že bola do výzbroje ČSĽA zavedená tzv. cvičná jadrová mína (Cv Pojmi), možno predpokladať, že sa podarilo získať aj dobré informácie o ich konštrukcii a spôsobe používania.
Na internete je možné vyhľadať niekoľko zmienok o cvičných jadrových mínach ČSLA vrátane vyslovene nezmyslov o ich účele.
Súprava cvičné jadrovej míny Cv Pojmi bola zariadenie určené na výcvik vojsk vo vyhľadávaní a zneškodňovaní jadrových min, najmä typov M-50, M-59, XM-55, XM-127 a XM-129.

Hlavné súčasti cvičnej jadrovej míny boli nasledovné: rozbuškový blok, jadrový blok, signálny blok, povelový blok a vysielač miestneho rušenia.
Konkrétny typ míny bolo možné skonštruovať kombináciami druhu prevádzky, časového spínača, použitím jadrového bloku rôznej hmotnosti a rozmerov atď..
Celková hmotnosť súpravy bola 285 kg (vrátane prepravných obalov), pričom napr. rozbuškový blok vážil 86 kg, jadrový blok potom 30 kg.

V jadrovom bloku cvičnej jadrovej míny samozrejme nebol uložený žiadny štiepny materiál!
Mina by nefungovala bez elektrického napájania, pričom k napájaniu celej súpravy bolo potrebné neuveriteľných 87 monočlánkov typu 144.
Vo vojenských priestoroch boli kvôli výcviku s cvičnými jadrovými mínami dokonca vybudované imitácie nemeckých pivníc pre uloženie jadrových min.
Na nich sa vojaci iba učili skutočné komôrky vyhľadávať, zneškodňovať iniciačné zariadenia skutočných jadrových mín, rušiť príjem rádiového signálu atď.
Možno by sa medzi čitateľmi ešte našiel niekto z bývalých príslušníkov ČSĽA, ktorý sa počas základnej vojenskej služby stretol s cvičnými jadrovými mínami.

Podrobný popis tohto zariadenia by bol už nad rámec tohto článku, vizuálna podoba a spôsob zapojenia (zabudovanie) sú však zrejmé z obrazovej prílohy.
Je zrejmé, že “ostré” americkej jadrovej míny vyzerali podobne, hoci sa mohli v konštrukčných detailoch líšiť.

Fotografie komponentov cvičnej jadrovej míny

Predstava niekoľkých stoviek jadrových výbuchov na nemeckej strane hraníc s Československom je viac než desivá.
Nemenej desivá je tiež predstava vžiť sa do pozície vojaka ČSLA, ktorý musí zneškodniť aktívnu “tikajúcu” jadrovú mínu.
Samozrejme je možné špekulovať o tom, či by v prípade skutočného konfliktu mali Američania čas na dovezenie a uloženie jadrových min do pivníc pri našich hraniciach, pretože všetky sklady jadrových zbraní mali rozmiestnené v strednej a západnej časti SRN.
Možno špekulovať aj o tom, či by vyčlenené jednotky ČSLA dokázali vyhľadať a zneškodniť všetky míny.

Zaujímavé by bolo aj to, akým spôsobom by sa k týmto zariadeniam zachovali sami Nemci, v ktorých krajine by jadrové výbuchy pustošili.
K ostrému použitia týchto prostriedkov na bavorskom území našťastie nikdy nedošlo (a snáď nikdy nedôjde!).
Šumavské lesy tak môže dnes drviť kalamita lykožrúta namiesto tlakovej vlny po jadrovom výbuchu a v lete môžeme nájsť v šumavských lesoch jedlé hríby namiesto atómových.

Výzva pre čitateľa:
Máte zaujímavé informácie, spomienky alebo fotografie na výcvik jednotiek ČSLA určených na zneškodňovanie jadrových min? Podeľte sa o ne s nami.

• Použitá literatúra a pramene:
  Štěpánek K., Minařík P .: Československá ľudová armáda na Rýne, Praha 2007
• Vývojové tendencie vo vyzbrojovaní kapitalistických armád XII. diel – prostriedky zatarasovania a odtarasovania, Ústřední vědeckoinformační středisko ČSLA, Praha 1983
• Cvičná jadrová mína (Cv JMI), predpis pre používanie (nedatované)

Autor: Jan Lakosil