WaterGate – “VODNÁ BRÁNA” – technická stránka
V roku 1972 sa v USA konali pravidelné prezidentské voľby. Boli tu dvaja kandidáti – súčasný republikán Richard Nixon a senátor George McGovern z Demokratickej strany. Nixon mal oveľa väčšie šance na víťazstvo, pretože bol v krajine populárny a USA si počas jeho štvorročného pôsobenia výrazne upevnili svoju medzinárodnú pozíciu.
Lenže zrazu došlo k udalosti, ktorá sa stala pre Ameriku a pre amerických prezidentov niečo ako národná hrdosť – desivá pripomienka toho, ako ľahko je možné stratiť moc.
V noci zo 16. na 17. júna 1972 vykonal bdelý ochrankár Frank Wills ďalšiu prehliadku hotelového komplexu Watergate na ulici Virginia Avenue v severozápadnom Washingtone. V tomto období bolo niekoľko hotelových izieb použitých ako sídlo Demokratického národného výboru. Wills zistil, že zámok dverí jednej z kancelárií demokratického ústredia bol upevnený lepiacou páskou v otvorenej polohe. Strážnik si uvedomil, že do budovy pravdepodobne vstúpili cudzí ľudia, a preto okamžite zavolal policajnú stanicu. Hneď nato dorazil policajný oddiel a zadržal päť neozbrojených nezistených mužov oblečených v bežných pracovných oblekoch a gumených chirurgických rukaviciach. Zadržaní mali pri sebe rôzne fotografické a elektronické zariadenia určené na odpočúvanie rozhovorov v priestoroch i rozhovorov prostredníctvom telefónnych liniek. Polícia navyše zistila, že boli odstránené dva panely na zavesenom strope kancelárie, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou umožňovali inštaláciu odpočúvacieho zariadenia v intersticiálnom priestore.
Počas vyšetrovania incidentu sa ukázalo, že v skupine „nájazdníkov“ boli dvaja bývalí zamestnanci Ústrednej spravodajskej agentúry USA a traja kubánski emigranti, tiež úzko spojení s CIA. Vedúci tímu, bývalý operačný špecialista CIA, James McCord, bol potom bezpečnostným koordinátorom Nixonovej volebnej kampane. Vyšetrovanie sa zameralo na ďalších dvoch ľudí zapojených do hacknutia ústredia konzultanta Demokratov-Bieleho domu Howarda Hunta, tiež bývalého zamestnanca CIA, a poradcu republikánskeho straníckeho výboru pre znovuzvolenie prezidenta Gordona Liddyho. Ukázalo sa, že všetci boli súčasťou takzvanej „inštalatérskej“ skupiny divízie špeciálnych operácií a vyšetrovania pod Nixonovou správou. Siedmi boli formálne obvinení z vlámania a pokúsili sa o nelegálne odpočúvanie.
Amerika spočiatku tejto udalosti nepripisovala veľký význam. Médiá trochu zašumeli. Najmä od zatknutia „inštalatérov“ Biely dom neustále zdôrazňoval, že to, čo sa stalo, nie je nič iné ako obyčajná lúpež, a kategoricky poprel, že by kroky obvineného koordinoval alebo inicioval ktokoľvek z Nixonovej administratívy. CIA sa tiež oficiálne dištancovala od svojich bývalých zamestnancov. Vďaka tomu sa v novembri 1972 stal prezidentom Richard Nixon.
Mechanizmus legálneho mechanizmu USA však už fungoval a postupne naberal na obrátkach. V januári 1973 boli obvinení postavení pred súd. Popredné americké noviny sa navyše nevzdali pokusu o pochopenie tejto temnej záležitosti a začali viesť vlastné vyšetrovania. Vo veľkej miere vďaka vytrvalosti a odvahe dvoch reportérov z Washingtonu, Carla Bernsteina a Boba Woodwarda, ktorí odhalili množstvo škandalóznych podrobností o operácii Watergate, bol vo februári 1973 zriadený špeciálny výbor Senátu, ktorý má vykonať dôkladné vyšetrenie skutočností uverejnené v týchto novinách. A samotný škandálny prípad sa svetlou rukou reportérov nazýval Watergate.
Počas pojednávania vyšlo najavo, že už v marci 1972 John Mitchell, ktorý rezignoval na funkciu tajomníka spravodlivosti na čele znovuzvoliteľského výboru prezidenta, schválil široký program špionáže a ďalších „zvláštnych operácií“ proti demokratom. Najmä v rámci tohto programu sa plánovalo inštalovať odpočúvacie zariadenia do miestností hotela Fontainebleau na pláži Miami, kde mali byť organizátori júlového zjazdu demokratických strán. V súlade s rovnakým plánom bolo ústredie Demokratického národného výboru taktiež plné odpočúvacích zariadení.
Prvý pokus o odpočúvanie ústredia demokratov, ktorý sa uskutočnil v máji 1972, bol neúspešný. „Inštalatérom“ sa však podarilo dostať do miestnosti výboru a nainštalovať odpočúvacie zariadenia, ako aj nafotiť niektoré dokumenty. Motel Howard Johnson, ktorý sa nachádzal priamo oproti komplexu Watergate, mal bezpečnostný kontrolný bod na príjem signálov zo špeciálnych vozidiel. Ale výkon rádiových vysielačov nestačil na zaznamenanie signálu v prijateľnej kvalite na dekódovanie rozhovorov v riadiacom bode, takže 17. júna bolo rozhodnuté o ich nahradení výkonnejšími. Výsledok tejto operácie je už známy.
Ďalšie vyšetrovanie odhalilo, že už v roku 1970 prezident Nixon nariadil tajnej službe, aby tajne zaznamenávala všetky rozhovory a telefonické rozhovory, ktoré viedol v Bielom dome a v jeho sídle v tábore David. Kongres a štátny prokurátor menovaný na vyšetrovanie prípadu, Archibald Cox, formálne požiadali, aby boli všetky pásky s týmito nahrávkami odovzdané súdu a špeciálnemu výboru Senátu, ale Nixon najskôr rázne odmietol splniť túto požiadavku s odvolaním sa na existujúcu „Výkonné privilégium“. Namiesto poznámok bol pripravený poskytnúť ich písomnú verziu so skratkou „nepodstatných epizód“. Cox ale nesúhlasil s ústupkami, a preto bol z vyšetrovania vylúčený. Nový špeciálny prokurátor Leon Jaworski bol ešte vytrvalejší ako jeho predchodca a nakoniec prostredníctvom amerického najvyššieho súdu prinútil prezidenta, aby poskytol všetky nahrávky na kontrolu.
Jason McCord predniesol vyhlásenie v komisii Senátu
Vyšetrovacia komisia Senátu dostala všetky potrebné dôkazy o účasti Nixona na pokuse skryť pravdu v prípade Watergate. Záznamy rozhovorov najmä odhalili, že prezident so svojimi spolupracovníkmi diskutoval o možnosti použitia CIA ako nástroja na nátlak na FBI, aby zastavila vyšetrovanie. A ešte skôr, v júli 1970, prezident schválil plán tajnej služby na vykonávanie nepovolených prehliadok a na prezeranie korešpondencie od kongresových demokratov. Počas toho boli odhalené ďalšie nevhodné záležitosti prezidenta.
Senát a Snemovňa reprezentantov prijali opatrenia na odstránenie Nixona z moci. Obvinili ho z neposlušnosti voči rozhodnutiam Kongresu, úmyselného bránenia v spravodlivosti a zneužitia právomoci. Oficiálne sa uvádzalo, že Richard Nixon sa správal nevhodným spôsobom pre prezidenta, podkopával základy nášho ústavného systému, a preto by mal byť z jeho funkcie odvolaný, ako aj pred súd. Výsledkom bolo, že predtým, ako bolo ukončené konanie o obžalobe, Nixon v auguste 1974 oznámil svoju rezignáciu.
V roku 1975 sa súd s „inštalatérmi“ skončil. Obžalovaní dostali dva a pol až osem rokov väzenia. A Richard Nixon unikol trestu vďaka špeciálnemu dekrétu nového amerického prezidenta Geralda Forda, ktorý mu zaručil odpustenie bez akýchkoľvek výhrad a podmienok. O mnoho rokov neskôr odtajnili národné archívy USA 500 hodín magnetofónových záznamov zo stretnutí a rozhovorov v Bielom dome za vlády Nixona.
Po „kauze Watergate“, ktorá demonštrovala, že pokus o banálne odpočúvanie je možné nafúknuť do obrovských politických rozmerov, začal analogicky akýkoľvek viac-menej hlasný škandál s hlavou štátu analogicky dostávať koniec „brány“ .
