Mačky rozumejú našim slovám ak na ne voláme. Len ich to väčšinou nezaujíma
Tu je ďalší rozdiel medzi oboma živočíchmi: ohľadom psov je vedeckých výskumov celá rada, vrátane tých o ich komunikáciu s ľuďmi a reakciách na rôzne hlasové podnety. U mačiek je výskum o poznanie chudobnejšia. Hoci je pochopiteľne o skúmaní mačacie inteligencie záujem – keby už len kvôli tomu, aby konečne niekto rozsúdil, či sú múdrejší alebo hlúpejší ako psi – všetky snahy o preniknutie do mačacie mysle narážajú na značnú komplikáciu.
Mačky nespolupracujú, ale rozumejú.
Dôvod nikoho neprekvapí – mačky proste o vedecké experimenty nejavia záujem a s vedcami na rozdiel od snaživých psov vôbec nespolupracujú. Keď majitelia prinesú svoje miláčikov do laboratória, väčšina mačiek panikári, a aj tie, čo sú pokojnejšie, sa vôbec nesnaží: chodí na druhú stranu, než by mali atď.
Aj v prípade, že výskumníci prišli za mačkami domov, nebola spolupráca o mnoho lepšia. Vedci sa tak musí snažiť na mačky vyzrieť a ich nespoluprácu obchádzať.
Pre zistenie toho, či mačky “rozumejú” svojim menám, preto skúsil japonský tím iný prístup. Skúmaným mačkám ich majiteľ alebo výskumník prehral zo skrytého reproduktora postupne päť slov s patnáctisekundovými odstupmi, pričom až to posledné z nich bolo meno cielené mačky. Skúmalo pritom bolo, či mačka na svoje meno zareaguje inak ako na tie predchádzajúce nesúvisiace, ktorá však mala rovnakú dĺžku a intonáciu.
V každom prípade boli slová nahraná na diktafón a vyslovená s rovnakou dikciou, aby nemohlo dôjsť aj k nevedomému skresleniu. Reakcie mačiek boli nafilmované, “zamiešané” a potom popísané výskumníkmi, ktorí nevedeli, aký zvuk je na danom videu mačke prehrávaný.
Väčšie množstvo slov bolo dôležité, aby došlo k “Habituácia” (navyknutí) zvieraťa – na prvé slovo často zareaguje, pretože je to nový podnet, u tých ďalších však dôjde k vymiznutiu reakcie. Ak sa znovu objaví po záverečnom vyslovení mena, je zrejmé, že je pre mačku niečím významné či odlišné.
Výsledky presne ukázali, mačky naozaj na svoje meno reagovali, hoci len takým typicky mačacím spôsobom: letmým pohybom hlavy alebo uší. Dôležité však je, že reakcia bola prítomná, či už meno vyslovil majiteľ alebo mačke neznámy človek.
Zrejme tak išlo o vnímaní slova ako takého, nie o reakciu na známy hlas alebo iný neverbálnej aspekt. “Došli sme k záveru, že mačky dokážu rozlišovať obsah ľudských hlasových prejavov na základe fonémických rozdielov,” sumarizujú svoj výskum vedci.
Svoju prácu publikovali vedci v časopise Nature Scientific Reports; tento open-access časopis si kladie za cieľ publikovať vedecké práce, ktoré spĺňajú vysoké nároky na vedeckú metódu, “zo všetkých oblastí prírodných a klinických vied” bez ohľadu na reálny dopad skúmaného: “Editori rozhodujú, či je štúdia vedecky validný, nehovoria nič o tom, či ide o významné alebo inovatívne štúdiám. “
Prečo sa vôbec obťažovať s menami?
Keďže išlo o sériu experimentov, je k dispozícii aj niekoľko ďalších zistení. Napríklad mačky v domácnostiach, kde ich bolo viac, doviedli svoje meno rozlíšiť od mien ostatných maznáčikov. Zaujímavé je, že u mačiek z “mačacích kaviarní” táto rozlišovacie schopnosti chýbala, od iných mien to svoje nerozoznali, ale od nesúvisiacich slov áno. Tu je možné, že za odlišnosťami stojí iná interakcia návštevníkov s mačkami, ktorí môžu mená skôr popliesť alebo sú menej konzistentné s “odmeňujúcom správaním” po ich vyslovení.
To je totiž jedna z teórií, prečo je vôbec meno pre mačku dôležité – často po jeho vyslovení nasledujú pozitívne podnety ako kŕmenie alebo hladenie. Autori štúdie tu upozorňujú, že z ich výskumu sa nedá vyvodiť, či mačky vnímajú meno ako označenie vlastnej identity, alebo len ako signál, že sa blíži niečo pre nich dôležité.
Či už je to akokoľvek, zdá sa, že mačky nám naozaj rozumie, keď na ne voláme. To, že na to často nereagujú, je skrátka len preto, že nemajú záujem. Rovnako ako zjavne nemajú záujem pomáhať s výskumom vlastnej inteligencie.
Zdroj: idnes.cz – https://www.plasice.sk/ Odplašia čo len chcete…
