Vo vojne dedinčanov proti vranám zlyhali brokovnice aj dynamit

Rodáci mestečka Montezuma v štáte New York nech láskavo odpustia, ale veľa vidieť tu dnes práve nie je. Sídlo, ktorého stáli obyvatelia sa počítajú na 1 400, je vymedzené profilom okresnej cesty, štátnej diaľnice a nepravidelným korytom rieky Seneca, ktorá sa na dnešnej podobe tohto cípu Cayuga County podpísala asi najviac.

Sú tu početné mokriny, poldri av sezóne viditeľné riečne rozlivy. Trvalo podmáčaný terén v podstate lemuje celé okolie zastavanej oblasti, silne tým obmedzuje priestor na poľnohospodárske hospodárenie. Pásmo močarísk odtiaľ kedysi siahalo až k brehom jazera Ontario, kým bol v roku 1818 vybudovaný veľký melioračný kanál. Ani ten však miestnym nepriniesol šťastie. Keď totiž hladina spodnej vody klesla, nasťahovali sa sem vrany.

Každé ráno bolo čierne

Môže sa to zdať ako maličkosť, ale ak uveríme zmienkam v miestnych novinách, počty vrán, ktoré sa pri obci trvalo zabývali, dosahovali státisíce. A keď ich posilnili v období sezónnej migrácie novo prichádzajúce družky, vyšplhala sa vraní armáda k počtu miliónov kusov.

Cez deň vrany okupovali obrubníky chodníkov, vo veľkých kŕdľoch vysedávali okolo popolníc a čakali na sebanepatrnejšiu drobnosť, ktorú ktokoľvek z miestnych upustil, aby sa pustili do bitky o lacné sústo. Odpadkové koše na uliciach tu zrušili už dávno, pretože ich nenechaví operenci bezostyšne plienili. A práca smetiarov bola kvôli večne hladným vtákom riskantným počinom.

Skutočnou katastrofou boli vrany pre miestne poľnohospodárstvo, pretože svojim paberkovaním devastovali výsev, vzrastajúce plodiny i úrodu pred zberom. Je toho len málo, na čom si vrany nepochutnajú. Hmyz, dážďovky, larvy a červy, drobné hlodavce, nechránená hydina alebo mláďatá králikov, hniezda iných vtákov, neopatrné ryby, mäkkýše. Na proteíny bohatý jedálniček im potom dopĺňajú semená a plody rastlín, orechy. Samozrejme nepohrdnú ani odpadky.

Nevyberavosť v konzumácii akejkoľvek dostupnej potravy im pochopiteľne dávala dosť univerzálnu výhodu, silne neblaho to však dopadalo na ľudských obyvateľov mestečka Montezuma, ktorí vrany nazývali čiernou záhubou a lietajúcou pohromou.

Vrany sa nenechajú zastrašiť

Aj keby ľudia dokázali ignorovať ich všadeprítomnosť, neustále pátravé pohľady zvedavých vrán, pridrzlé pokusy vpasovať sa za jedlom do domácností a štipľavý zápach vŕšiaceho sa vtáčieho trusu, vypočuť sa nedalo ich krákanie. To bolo konštantnou akustickou kulisou každého denného momentu.

Ale malá Montezuma bola čiernym epicentrom problému. Miestom, kam sa vrany každý deň vracali zo svojich lúpežných výprav. Lenže čo s tým mali ľudia robiť? Vrany boli od samého začiatku v úplnej prevahe.

Mi ale poznáme firmu na plašenie všetkého čo lieta, plašiče vtákov je ich špecialita – www.plasice.sk

Skoncovať s vranami však chceli viac-menej všetci. Zhodli sa na tom ako lovci, tak aj poľnohospodári, rybári a ostatní občania. Lenže krkavcovité vtáky, vrátane vrán, sú prefíkaní. Postupne preto skrachovali všetky nápady. Napríklad strašiaci. Naaranžovaní aj tí živia, usadení v poliach, odháňajúce vtáky. Tí boli miestnym vranám len pre smiech, a ako sa ukázalo, aj cezpoľným susedom. Ľudia z Clyde potom vítali obyvateľov Montezumy posmešným volaním caw-caw-caw . Slovensky by sme asi povedali „krá-krá-krá.“

Členmi montezumského loveckého klubu Rod&Gun boli prakticky všetci tunajší muži a odrastení chlapci. A áno, čas trávili streľbou do čiernych kŕdľov. Lenže bezútešne, bez výsledku. Vran ani po dvojdňovej víkendovej paľbe proti nebesiam neubudlo, po každej rane sa kŕdle zdvihli, zakrúžili a dosadli o kus ďalej. Len účet za muníciu, ak by v takej kratochvíli chceli lovci pokračovať, by pokladnicu mestečka zruinoval. A nie každý tiež považoval za zlepšenie, že namiesto neutíchajúceho krákania počúval celé dni prerušovanej streľbe.

Neslávne to dopadlo aj s „detským ohňostrojom“. Školské milé deti tu nafasovali zábavnú pyrotechniku, rímske sviece. A s ich pomocou potom mala plašiť a odháňať vtáky až za hranice chotára. Podívaná to bola určite pekná, ale neefektívna. Navyše vraj takmer skončila požiarom.

A debaklom bol aj veľký lovecký deň, na ktorý s veľkou slávou pozvali členovia Rod&Gun strelca zo širokého okolia. Nahánka s pomocou brokovníc sa nevyviedla podľa plánu, skončila tým, že rojnica lovcov behala od jedného hája k druhému, zatiaľ čo vrany sa najskôr dobre zabávali. Do kroniky boja s operencami tak bol pripísaný ďalší neúspech.

Ofenzívy a kampane proti vranám nasledovali ešte mnohokrát, prichádzali a odznievali vo vlnách. A pritom obvykle pochovali kariéru nejedného ambiciózneho lokálneho politika alebo čerstvo menovaného starostu.

Rok 1949 to mal zmeniť. Pretože vtedy široká koalícia všetkých možných montezumských spolkov a združení, vrátane lovcov a poľnohospodárov, prišla so skutočne radikálnym plánom. Zasadia vranám drvivú ranu tým, že centrálna časť ich hniezdisk, zhruba tisíciakrovú zalesnenú mokrinu pri rieke, vyhodí do povetria.

Operácia Vyhladenie vrán

Požehnanie k akcii vtedy dostali aj od predstaviteľov z Cornell University, s dodatkom, že si tamojší bádatelia žiadajú tri stovky zdochliny zabitých vrán k ďalšiemu vedeckému výskumu. Čo vzhľadom na to, že v marci sa v inkriminovanej lokalite vyskytovalo okolo 400 tisíc jedincov, vyzeralo ako formalita. Potom už to bolo ľahké, operácia Crow Extermination, Vyhladenie vrán, mala zelenú.

Členovia poľovného klubu dokázali s rozpočtom, zodpovedajúcim zhruba dnešným 50 tisícom korunám, zohnať priemyselné trhaviny, po vojne boli dostupné a lacné, a tie rozmiestnili pozdĺž celého perimetra vraného teritória. Konkrétny popis explozívneho mechanizmu sa líši podľa zdrojov, ale hovorí sa o štyroch debnách alebo päťstovke dynamitových patrón, rozmiestnených pod stromami s vranami.

Každá nálož bola doplnená o poriadnu porciu sekaného olova, klincov a ďalšieho materiálu na kovové šrapnely. Vraj ich dokopy bolo okolo pol tony. Z vývoja ďalších udalostí sa dá odtušiť, že trhaviny aj šrapnelov bolo najskôr o niečo viac.

Víťazstvo? Ale za akú cenu…

Nedeľné ráno 27. marca 1949 bolo v mestečku Montezuma rušno. Zišla sa sem početná delegácia dozerajúcich štátnych úradníkov, nechýbali priestor zaisťujúci policajti, hasiči. A náležite v pozore boli aj členovia miestneho loveckého klubu, očakávajúci svoj konečný triumf. Jeho svedkami mali byť stovky ďalších lovcov z okolia. Explozívny deň zúčtovania chcel z bezpečnej vzdialenosti vidieť každý.

Chýbalo jediné. Vrany. Teda nie že by ich rozptýlené po okolí nebolo dosť, ale práve v podminovanom lesíku ich bolo minimum. Stiahli sa, presídlili, odleteli. Strelci sa potom celé dopoludnie a väčšiu časť popoludní snažili zatlačiť vrany späť z polí na ich obľúbené miesto, ale nie príliš úspešne. Keď sa zošetrilo, bol konečne vydaný rozkaz na odpal.

Výbuch bol náležite ohromujúci, počuteľný na vzdialenosť najmenej 22,5 kilometra. Citeľný otras pôdy, zarinčenie skiel okenných tabuliek popisovali pamätníci vo všetkých väčších mestách v okolí. Očití svedkovia udalosti z Montezumy spomínali, že celé mäso pôdy v mokrinách akoby povyskočilo nad terén ako ostrov a potom dopadlo naspäť.

Inak však večerný odpal okrem krátkeho záblesku a strašnej rany veľký pohľad neponúkal. So zlou sa však opýtali domy rodákov, väčšinou to odniesli zničenými oknami a prasklinami v omietkach. „Vtáky nás znova previezli, o tom niet sporu,“ vyhlásil nasledujúceho dňa člen loveckého klubu, keď obzeral spúšť.

Výbuch síce preoral pôdu a zmietol alebo polámal väčšinu stromov, zabitých vrán sa však podarilo dohľadať len pár tuctov. Montezumskí mali z hanby kabát, o ich operácii na vyhladenie vrán referovala tlač snáď vo všetkých amerických štátoch. Napriek tomu sa nedá povedať, že by explozívna kampaň nemala úspech. Keď vranám zmizlo ich stabilné nocovisko a hniezdiská, začali v sezóne postupne ich počty klesať.

Dnes už vrany v mestečku Montezuma prakticky nie sú k videniu. Vlastne, nech sa miestni nehnevá, k videniu toho moc nezostalo akosi všeobecne.

Mi ale poznáme firmu na plašenie všetkého čo lieta, plašiče vtákov je ich špecialita – www.plasice.sk