Deťom treba klamať o Ježiškovi, pomáha im to

Viera vo vianočný mýtus precvičí myslenie.

Blížia sa vianočné sviatky a s nimi aj sprievodné mýty, z ktorých najznámejší je príbeh o Ježiškovi, ktorý nosí deťom darčeky pod stromček. V tomto období mnohé deti počúvajú reči o tom, ako musia byť poslušné a ako Ježiško presne vie, po čom každé dieťa túži.

Aj napriek mnohým absurditám a rozporom v pôvodnom príbehu je prekvapujúce, že tomu dieťa skutočne uverí. A tak aj môj výskum ukazuje, že 83 percent päťročných detí si myslí, že Ježiško, alebo jeho obdoba Santa Claus, je reálny.

Prečo?

Evolučná výhoda?

Základom tohto paradoxu je veľmi jednoduchá otázka týkajúca sa povahy malého dieťaťa, ktoré je vo svojej podstate dôverčivá bytosť – uverí všetkému, čo mu poviete.

Známy autor a etológ Richard Dawkins predstavil vo svojej eseji z roku 1995 myšlienku, že deti sú dôverčivé a uveria takmer všetkému. Naznačil tiež, že táto dôverčivosť je pre deti evolučnou výhodou.

Ukázal to dosť presvedčivo na príklade malého dieťaťa, ktoré žije blízko močiara s aligátormi. Dieťa, ktoré je skeptické a náchylné ku kritickému hodnoteniu rád od jeho rodičov, aby nešlo plávať do močiara, má omnoho menšiu šancu na prežitie ako dieťa, ktoré bez premýšľania počúvne svojich rodičov.

Tento názor o deťoch zdieľajú mnohí vrátane Thomasa Reida, filozofa z 18. storočia, a vývojových psychológov. Tí tvrdia, že deti sú veľmi náchylné veriť tomu, čo im ľudia povedia.

Nie veľmi rozdielni od dospelých?

Napriek tomu môj výskum ukazuje, že deti sú v skutočnosti racionálni a premýšľajúci konzumenti informácií. Na uverenie používajú rovnaké nástroje ako dospelí. Aké sú tieto nástroje, pomocou ktorých sa dospelí rozhodujú o tom, čomu uveria a aké sú dôkazy o tom, že ich využívajú aj deti?

Zameriam sa na tri: jeden z nich je vnímanie kontextu, v ktorom je nová informácia zasadená. Druhý je zvyk porovnávať nové informácie s existujúcou základňou poznatkov. A tretím je schopnosť vyhodnocovať skúsenosti iných ľudí.

Pozrime sa najprv na kontext.

Predstavte si, že čítate článok o novom druhu rýb – nazvime ich napríklad “surnity”. Potom si predstavte, že čítate článok v dvoch rôznych kontextoch: V prvom scenári mešká váš doktor a vy si v čakárni čítate výtlačok časopisu National Geographic, oficiálny magazín americkej vedeckej spoločnosti.

V druhom kontexte narazíte na správu o objave na titulke bulvárneho časopisu, kým čakáte v rade pred pokladňou v potravinách. Myslím si, že kontext, v ktorom sa prvýkrát zoznámite s informáciou, povedie váš úsudok o tejto novej rybe.Vypnúť reklamu

Toto isté sme v podstate urobili aj s deťmi. Povedali sme im o zvieratách, o ktorých nikdy nepočuli, ako napríklad o surnitách. Niektoré deti sa o nich dozvedeli vo fantastickom kontexte, v ktorom sme im povedali, že ich zbierajú draci a duchovia.

Iné deti sa o surnitách dozvedeli vo vedeckom kontexte, v ktorom sme im povedali, že ich používajú doktori a vedci.

Deti vo veku štyroch rokov tvrdili, že surnity skutočne existujú, ak sa o nich dozvedeli práve vo vedeckom kontexte a nie fantastickom.

Ako deti používajú vedomosti a odborné znalosti

Jeden zo základných spôsobov, akým sa dospelí učia nové veci je počúvanie ostatných. Predstavte si, že počujete o novom druhu ryby od morského biológa v porovnaní so susedom, ktorý vám často hovorí aj o únosoch mimozemšťanmi.

To či uveríte, že ryba skutočne existuje, záleží od toho, ako zhodnotíte odborné znalosti a dôveryhodnosť týchto dvoch osôb.

V inom výskumnom projekte sme malým deťom ukázali nové zvieratá, ktoré boli buď možné (napríklad ryba, ktorá žije v oceáne), nemožné (ryba, ktorá žije na Mesiaci) alebo nepravdepodobné (ryba veľká ako auto). Potom sme ich nechali, nech sa samé rozhodnú o tom, či daný živočích existuje, alebo sa na jeho existenciu opýtajú niekoho iného. Počuli tiež správy od chovateľa v zoo (odborníka) a kuchára (neodborníka).

Zistili sme, že deti veria v možné živočíchy a úplne odmietajú tie nemožné. Tieto rozhodnutia urobili deti na základe porovnania informácie s ich existujúcimi znalosťami.

Čo sa týka nepravdepodobných živočíchov, ktoré by mohli existovať, ale sú buď veľmi vzácne alebo divné, deti v ne verili viac, ak im o nich hovoril chovateľ zvierat a nie kuchár.

Inými slovami – deti používajú odborné znalosti rovnako ako dospelí.

Sú to dospelí

Ak sú deti také múdre, prečo veria v Ježiška alebo Santu?

Dôvod je jednoduchý: rodičia aj iní ľudia urobia všetko pre to, aby tento mýtus podporili. V nedávnej štúdii sme zistili, že 84 percent rodičov svoje deti berie vo vianočnom čase minimálne za dvoma imitátormi Santov.

Existuje tiež “oficiálna” pošta pre Ježiška a Santu.

Prečo sa dospelí cítia povinní zachádzať až do takých krajností?

Deti nie sú bezmyšlienkovite dôverčivé a neveria všetkému, čo im povieme. Takže my, dospelí, ich musíme zahltiť dôkazmi – otvorené okno, cez ktoré Ježiško vošiel, darčeky, ktoré sa zrazu zjavili pod stromčekom.

Ako deti vyhodnocujú

Vzhľadom k tomuto úsiliu by bolo v podstate nerozumné, keby deti neverili. Vierou v Ježiška deti v skutočnosti precvičujú svoje vedecké myslenie.

Najprv vyhodnotia zdroje informácií. Ako naznačuje môj výskum, uveria skôr dospelému ako inému dieťaťu.

Po druhé, používajú dôkazy (napríklad darčeky, ktoré sa zrazu zjavili pod stromčekom), aby došli k záveru o existencii Ježiška.

Po tretie, výskum ukazuje, že čím je chápanie detí zložitejšie, tým viac sa začínajú zaujímať o absurdity tohto mýtu – napríklad, ako otec alebo mama vždy záhadne zmizne pred tým, ako Ježiško prinesie darčeky.

Čo povedať vašim deťom?

Niektorí rodičia premýšľajú, či svojím deťom neubližujú tým, že v nich podporujú mýtus o Ježiškovi alebo Santovi. Filozofi a blogeri majú rôzne argumenty proti týmto “klamstvám”. Niektorí dokonca tvrdia, že môžu viesť k trvalej nedôvere voči rodičom a iným autoritám.

Takže, čo by mali rodičia urobiť?

Neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by viera alebo nedôvera v Ježiška alebo Santu, výrazne ovplyvňovala dôveru k rodičom. Okrem toho, nielenže majú deti nástroje na vystopovanie pravdy, ale tým, že sa zapájajú do mýtu o Ježiškovi si v skutočnosti túto schopnosť precvičujú.

Takže, ak chcete aj tento rok svojim deťom dať darčeky pod stromček tajne a tvrdiť, že sú od Ježiška, mali by ste tak urobiť. Vaše deti budú v poriadku. A možno sa niečo aj naučia.

Autorka je psychologička.

Tento článok bol pôvodne uverejnený na webe The Conversation. Pôvodnú anglickú verziu si môžete prečítať tu. Pre lepšie kultúrne pochopenie bol Santa Claus na niektorých miestach nahradený Ježiškom.

(Zdroj: ides.cz)