Najčastejšie mýty v poskytovaní prvej pomoci
1. „Zástava! Defibrilátor!“
Zrejme najčastejšia omieľaná chyba vo filmoch. Niekto leží na posteli, prístroj ukazuje EKG, zrazu začne pípať a na monitore sa objaví rovná čiara. Hrdina lekár pribehne aj s dvoma nabitými elektródami, „buchne“ pacienta a, po chvíle napätia, na monitore opäť naskočí EKG krivka.
Aká je realita? Pri srdcovej zástave (keď je rovná čiara na EKG) pacienta nedefibrilujeme, neprikladáme elektródy. Nemá to význam.
Pri resuscitácii rozlišujeme dva typy rytmov: defibrilovateľné a nedefibrilovateľné. Do prvej skupiny patrí fibrilácia komôr (logicky) a komorová tachykardia. Fibrilácia komôr je život ohrozujúca arytmia, pri ktorej krv nie je vytláčaná z komôr do tela a do pľúcneho obehu, ale ostáva v srdci. Komory sa veľmi rýchlo a nekoordinovane chvejú, čo vytvára typický obraz na EKG, ale nevyvíjajú tlak na vypudenie krvi zo srdca.
Dochádza teda k zástave obehu, ale nie k srdečnej zástave. Bezvedomie sa rozvíja do 10-20 sekúnd. Komorová tachykardia je veľmi rýchla, pravidelná, elektrická aktivita komôr, kedy môže dôjsť rovnako k zástave obehu. V týchto prípadoch môžeme elektrickým výbojom „zresetovať“ srdcovú činnosť a môžeme navrátiť správny, tzv. sínusový rytmus.
V prípade asystólie (srdečnej zástave, rovnej čiare na EKG) pri resuscitácii stláčame hrudník, zabezpečujeme dýchacie cesty a podávame adrenalín. Keďže v srdci nie je nijaká elektrická aktivita, výboj nemá čo „zresetovať“.
2. Prekordiálny úder
Vo filmoch občas vidieť, ako sa nedarí pacienta zresuscitovať. Vtedy ho niekto silno udrie do hrudníka a na monitore sa objaví EKG. Pravdou je, že aj v oficiálnych odporúčaniach pre kardiopulmonálnu resuscitáciu sa nachádza zmienka o tzv. prekordiálnom údere a jeho potenciálnej schopnosti obnovenia obehu.
Zároveň sa však uvádza, že úspešnosť je nízka a nádej na úspech je len v prvých sekundách po rozvoji defibrilovateľného rytmu. V praxi sa s ním môžeme stretnúť len v nemocnici, keď máme pacienta priamo napojeného na EKG monitor a bezvedomie musí nastať počas prítomnosti zdravotníckeho personálu. V opačnom prípade ide len o stratu času a pri poskytovaní prvej pomoci platí, že rozhodujú sekundy.
3. „Nechcem ublížiť, počkám na sanitku.“
Častá výhovorka ľudí, ktorí boli svedkami nešťastia alebo straty vedomia. Predstava, že pri poskytovaní prvej pomoci ublížim človeku, keďže neviem presne, ako postupovať, je celkom nesprávna.
Musíme si uvedomiť, že ide o život. Ak nič nespravíme, niekto zomrie. Ak urobíme aspoň niečo, hoci nesprávne, môžeme byť úspešní alebo môžeme udržať aspoň nejaký krvný obeh u človeka v bezvedomí, než prídu záchranári. Koľkokrát sme mohli vidieť v televíznej relácii 112, ako ľudia stáli okolo človeka ležiaceho na zemi a rozhorčovali sa, kedy konečne príde sanitka, ale nikto nič neurobil?
Ak aj pri stláčaní hrudníka polámeme rebrá (čo je, mimochodom, veľmi častá vec), vždy je to pre pacienta lepšie, než smrť. Od poskytnutia prvej pomoci neznámemu človeku odrádza aj dýchanie z úst do úst. Šanca, že dostanete infekciu dotykom pier a kontaktom so slinami je prakticky nulová, ak je vám to nepríjemné, stláčajte aspoň hrudník. Umelé vytláčanie krvi zo srdca a udržiavanie aspoň minimálneho krvného obehu do príchodu sanitky môže zachrániť život.
4. Ohrozenie samého seba
Opakom predchádzajúcej chyby pri poskytovaní prvej pomoci je prehnaná snaha pomôcť za každú cenu. Skákať do nebezpečne vyzerajúcej vody, keď sa niekto topí, vstup na rušnú cestu alebo diaľnicu, keď sa nám nezdá byť v poriadku človek na druhej strane, či rozhodnutie pomôcť agresívnej osobe, môžu z jedného pacienta vytvoriť dvoch. Pri prvej pomoci platí základné pravidlo, hlavne neohroziť ďalších ľudí, vrátane seba. Aj za cenu, že ten niekto naozaj potrebuje okamžitú pomoc.
5. „Nehýbe sa! Čo mám robiť?“ „Hmataj pulz!“
Hmatanie pulzu na určenie prítomnosti krvného obehu sa neodporúča ani zdravotníkom. Pri vážnych stavoch môže byť pulz veľmi slabý, nemusí byť hmatateľný na končatinách. Strácajú sa drahocenné sekundy a obyčajný človek, nelekár, si ani potom nie je istý, či iba zle hmatal alebo pulz skutočne chýba.
Ako správne postupovať? V prvom rade človeka oslovíme a jemne ním zatrasieme. Ak neodpovedá, voláme o pomoc okolitých ľudí a zakláňame hlavu dozadu na spriechodnenie dýchacích ciest. Potom zisťujeme, či je prítomné dýchanie. Ruku položíme na hrudník aby sme cítili jeho pohyby pri nádychu a ucho priložíme k jeho tvári, aby sme počuli alebo cítili ako vydychuje. Ak dýchanie nie je prítomné, voláme 155 a hneď začíname resuscitovať. Stláčame hrudník a vdychujeme vzduch do úst (tak, aby neunikal preč) a to v pomere 30:2 (30 stlačení hrudníka a potom dva vdychy). Nestrácame čas so zisťovaním prítomnosti dýchania.
Ak si nie sme istí radšej začnime s prvou pomocou. Rovnako treba začať stláčať hrudník, ak je prítomné zvláštne dýchanie, napríklad lapanie po vzduchu. Takto pokračujeme do príchodu sanitky. Ideálne je, aby sa ľudia striedali po dvoch minútach a aby sa aj ostatní okoloidúci aktívne zapojili do prvej pomoci – napríklad donesením automatického externého defibrilátora, ktorý by sa mal nachádzať na miestach veľkého výskytu ľudí (napr. obchodné centrá, úrady, športové areály). Po jeho zapnutí sa spustí hlasový záznam, ktorý inštruuje laikov, ako postupovať a kedy podať výboj. Ak je potrebné prestať stláčať hrudník, tak na čo najkratšiu dobu. Aj pár sekúnd môže znamenať smrť.
6. „Babka hovorí nejako zvláštne a sedí krivo. Počkáme a keď to neprejde, pôjdeme k doktorovi.“
Cievna mozgová príhoda (mŕtvica) je mozgové poškodenie, ktoré vzniká pri vnútrolebečnom krvácaní alebo, oveľa častejšie, pri upchatí mozgovej cievy. Prejavy závisia od toho, ktorá časť mozgu je postihnutá, ale vo väčšine prípadov sa prejaví poruchou pohybu na polovici tela a zhoršením alebo stratou reči. Pri mrtvici pacient buď vôbec nevie dvihnúť ruku a nohu na jednej strane alebo ich má výrazne slabšie.
Jednoduchý test, ktorým si môžeme overiť, či nastal problém s pohybom, je vyzvanie, aby pacient zodvihol obe ruky do rovnakej výšky a chvíľu ich tak podržal. Prípadne ho môžeme chytiť za ruky a vyzvať ho, aby nás silno stisol. Neschopnosť zodvihnúť jednu hornú končatinu alebo neschopnosť stisku na jednej strane sú minimálne veľmi podozrivé a než neurológ vylúči mrtvicu, musíme sa k pacientovi správať, akoby ju mal.
Častou chybou je vyčkávanie, či sa stav nezlepší. Existuje tzv. terapeutické okno, keď je možné pacientovi s čerstvou mŕtvicou poskytnúť liečbu, ktorá môže úplne zachrániť neurologické funkcie a kompletne obnoviť hybnosť a reč. Ide o 4,5 hodiny. V tomto čase sa pacient musí dostať do nemocnice, musí absolvovať CT vyšetrenie mozgu a ak neurológ uzná indikáciu, musí dostať liek, ktorý rozpustí zrazeninu v uzavretej mozgovej tepne. Neskôr dochádza k plne vyvinutému mozgovému infarktu s odumretím časti mozgového tkaniva.
Mŕtvica môže pacienta doživotne invalidizovať, môže narušiť jeho myslenie a správanie a môže aj zabiť. Preto je dôležité nečakať a konať rýchlo.
Pravidlo nevyčkávať platí aj pre náhle bolesti na hrudi, ktoré nie sú viazané na zmenu pohybu, či hlboký nádych. V tomto prípade hrozí srdcový infarkt.
7. „Má epilepsiu! Drž ho, ja mu vytiahnem jazyk.“
Čo by ste urobili, keby ste na ulici videli, ako niekto spadol na zem a začal sa celý triasť? Určite mu nevyťahujte jazyk a nedržte ho. Pri silnom svalovom kŕči máte minimálnu šancu uspieť a skôr hrozí, že vás epileptik pohryzie. Takisto nezastavíte záchvat, ak mu budete držať ruky a nohy. Ako laici nemôžete robiť skoro nič, okrem zavolania sanitky. Ako ochranu pred udretím hlavy môžete dať pod ňu epileptikovi svoju bundu a odstrániť okolité predmety.
Všetci ľudia raz zomrú. Niektorí však môžu neskôr, po dlhšom čase kvalitného života. Nikdy neviete, či nenastane chvíľa, kedy budete môcť zachrániť život nielen cudziemu človeku, ale aj blízkemu. Laická prvá pomoc nevyžaduje vedomosti o liekoch, ochoreniach či liečbe. Je to jednoduchý algoritmus, ktorý môžete uplatniť vždy na každého v ohrození života, bez ohľadu na príčinu. Jediné čo potrebujete sú vaše ruky a rýchle konanie.
Ak ste po prečítaní článku zistili, že ste nevedeli, ako správne poskytnúť prvú pomoc, nájdite si trochu času a pozrite si na internete, ako sa to robí.
Zdroje:
Bennett D. Srdeční arytmie. 2014. Grada Publishing a.s. Praha. 384 str.
Odporúčania Európskej resuscitačnej rady
