Šifrovanie s dômyslom
Napriek akokoľvek veľkému dôvtipu, ktorý do šifrovacích metód počas storočí vložili ich tvorcovia, boli kryptografické kľúče neraz prelomené alebo vyzradené iným spôsobom. Robert Langdon, rešpektovaný new – yorský univerzitný profesor a symbo – lóg, navštívil na prednáškovom turné Paríž, keď mu v hotelovej izbe zazvonil telefón.
Oznámili mu, že v múzeu v Louvri zavraždili správcu Jacqua Sauniéra a polícia chce profesora na mieste činu. Dôvod je jasný – vedľa tela zavraždeného leží záhadná šifra.
Postu potom času sa R. Langdon na vlastnú päsť pustil do pátrania a do tandemu pribral talentovanú odborníčku na šifry a kódy z parížskeho de šifrovacieho oddelenia Sophie Neveuovú.
Začínajú odhaľovať podivné skutočnosti. Zavraždený je prepojený s elitnou spoločnosťou, tajným rádom zvaným Priorstvo Sionu, členmi ktorého boli aj Isaac Newton alebo Victor Hugo.
A takisto Leonardo da Vinci. Príbeh o vražednom tajomstve, zakódovanom do najznámejšieho Leonardovho obrazu, ktoré – ho zverejnenie by znamenalo prepísať ľudské dejiny, a preto má zostať skryté naveky, sa stal námetom knižného bestselleru Dana Browna Da Vinciho kód.
Rovnako nemenej slávny rov no – menný film bez ohľadu na historickú pravdivosť sugestívne obrátil záujem verejnosti k mystike a tajomstvám kódovaných správ.
Tajné správy Dejiny šifrovania úzko súvisia s potrebou odo vzdať informáciu takým spôsobom, aby jej porozumel len oprávnený príjemca. Už v siedmom storočí pred naším letopočtom používali starí Gréci v Sparte pri vojenských výpravách prvú známu mechanickú pomôcku na šifrovanie – skytalé.
Išlo o šifrovaciu palicu s presnými rozmermi. Navinul sa na ňu kožený prúžok, na ktorý sa napísala správa. Potom pás poslali po kuriérovi príjemcovi.
Oznámenie bolo možné prečítať len po obtočení okolo jeho palice. Písmená boli totiž napísané cez závity špirálovitého pásu, takže pri rozvinutí (a bez použitia druhej palice) bolo vidno len ich drobné zlomky. Bez druhého nástroja nebolo možné správu rozlúštiť.
Rímsky cisár Julius Caesar používal jednoduchú šifru, kde každé písmeno tajnej správy bolo vždy pravidelne posunuté o tri ďalšie písmená abecedy. O jej vyzradenie sa zaslúžil známy rímsky politik, rečník a spisovateľ Marcus Tulli us Cicero, keď prešiel do tábora Caesarových protivníkov.
Caesarov nasledovník, cisár Augustus, ktorý vládol od roku 27 pred naším letopočtom, zmenil posun na jeden znak. Každé písmeno nahradil teda písmenom bezprostredne za ním idúcim v abecednom poradí. Na kráľovskom dvore Neskoršia európska kryptografia sa rozvíjala najmä s rozmachom diplomacie.
Koncom 15. storočia bola už natoľko rozšírená, že sa v mnohých krajinách vyplatilo zamestnávať šifrovacích úradníkov na plný úväzok. Veľmi vážení boli aj ľudia z opačnej strany barikády – kryptoanalytici, ktorí sa často regrutovali z radov významných matematikov a aktívne pôsobili pri lúštení zašifrovaných textov.
Kryptológia sa tak postupne profilovala ako neoddeliteľná súčasť vojenskej a politickej diplomacie.
Na prelome 16. a 17. storočia mal už v podstate každý dôležitejší európsky trón šifrovaciu kanceláriu. V Paríži ju napríklad založil prvý minister francúzskeho kráľa Ľudo – víta XIII. – kardinál Richelieu.
Ďalší rozvoj kryptografie stimuloval rozvoj techniky a objav elektrického telegrafu v prvej polovici 19. storočia.
V prvej tretine minulého storočia sa zrodil rad dômyselných mechanických zariadení, ktorých typickými predstaviteľ – mi boli rotorové šifrovací stroje so vzájomne koordinovaným pohybom niekoľkých rotorov. Tie umožnili nástup kvalitných šifrovacích systémov, ktoré sa používali ešte zhruba do päťdesiatych rokov – do nastupujúcej éry počítačov. Slávna Enigma
https://www.youtube.com/watch?v=ybkkiGtJmkM
Ako symbol modernej éry šifrovania sa často uvádza nemecká Enigma, prenosný šifrovací stroj s rotormi, ktorý slúžil počas druhej svetovej vojny.
Na svoj čas to bolo veľmi pokročilé šifrovacie zariadenie. Pôvodne používanú šifru prekvapujúco už začiatkom tridsiatych rokov prelomili poľskí kryptoanalytici.
Po obsadení Poľska Nemec kom nadviazali na ich prácu britskí kryptoanalytici, ktorí potom úspešne čítali tajné depeše nepriateľa.
Rovnako ako ostatné šifrovacie stroje založené na rotoroch bola Enigma kombináciou elektrického a mechanického systému. Skladala sa z troch vzájomne prepojených častí. Prvou je klávesnica na zadávanie otvoreného textu, druhou šifrovacia jednotka na prevod každého písmena otvoreného textu na zodpovedajúce písmeno šifrového textu a treťou je signálna doska vybavená lampičkami, ktoré umožňovali zobraziť znak šifrového textu.
Kľúčovou časťou stroja je scrambler, hrubý gumový kotúč pretkaný drôtmi.
Vedenie prichádzajúce z klávesnice vstupuje do neho na šiestich miestach, vnútri sa rôzne otáča aj prehýba a na šiestich miestach zasa vystupuje von. Vnútorné zapojenie scramblera určuje, ako sa zašifrujú znaky otvorenej abecedy.
Rozlúštenie Enigmy sa dlho považovalo za nepredstaviteľné, pretože nestačilo iba ukoristiť samotný stroj. Bez znalosti východiskového nastavenia nebolo možné zachytenú správu dešifrovať. Kto nepoznal kľúč, musel vyskúšať všetkých 17 576 východiskových nastavení. Navyše vždy o polnoci nemeckí operátori Enigmy rafinovane prešli na nový denný kľúč.
Preto sa každých dvadsaťštyri hodín pre britských kryptoanalytikov opakovala rovnako úmorná rutina. Pôvodne malo prísne utajované centrum britských kryptoanalytických aktivít v Bletchley Parku neďaleko Cambridgea dvesto zamestnancov.
O päť rokov však tunajší zámok a vybudované provizórne stavby hostili už sedemtisíc mužov a žien. Po vojne zostali výsledky Bletchley Parku dôkladne stráženým tajomstvom Po úspešnom lúštení správ počas vojny chcela Veľká Británia pokračovať vo výzvedných aktivitách a nebola ochotná vyzradiť svoje schopnosti.
Získala tisíce ukoristených prístrojov Enigma, ktoré rozmiestnila vo svojich bývalých kolóniách, kde verili, že šifra je taká bezpečná, ako sa zdala aj Nemcom. Briti neurobili nič pre to, aby ich vy vied li z omylu a v nasledujúcich rokoch bežne dešifrovali ich tajnú korešpondenciu.
Zdroj: Crypto Museum
